V case ked bol Roman v busi

Roman a ostatni odisli a ja s Izikom sme ostali v guest house, co znamenalo v areali, kde byvaju misionari Torkild a Tabitha. Doma bola iba Tabitha a ich tri psy, Torkild bol v busi. Bolo tam dobre, Izi sa zahral so psami, Tabitha mi rozpravala o svojom povolani, o ich praci a ich svedectva. O dva dni sme isli k Mirjam. Mirjam je Tabithina dcera, ktora tu tiez zije spolu s manzelom a dvomi dcerami. Tesili sme sa, lebo mi prislubila, ze jej dcery sa postaraju o Izraela a ja jej pomozem v kancelarii. No presli styri dni a ani znamka po tom. Izrael zazival krasny cas prazdnin, hral sa so psami, stale mal co pozorovat, co skumat, kam behat. Ja som prezivala opak, stale som ho musela mat na ociach, aby nieco neznicil, aby nedoniesol spinu dnu, aby prilis nekrical.. Citila som sa ako nevitany host. Sice dievcata boli strasne mile, nebolo to tam lahke. Nevedela som tam byt uzitocna a to ma dost trapilo. V tomto celom mojom rozpolozeni, ze co tam vlastne robim, mi zavolal Roman a spytal sa, ci nechcem prist do D’Salaamu. Wau, vykupenie! Vecer som sa modlila a rozmyslala o tom. No spomenula som si na Jonasa, ktory tiez chcel utiect, ked mal celit tazkej situacii. Neverila som vlastnym myslienkam a tak som sa s malou dusickou modlila, nech sa stane Bozia vola, nie ako ja chcem, ale ako Boh. Ale ci pojdem, alebo nie, nech tieto prichadzajuce dni budu ine, plne pozehnania a radosti. Na druhy den rano mi Boh jasne dal najavo, ze tu mam este ostat. Jaaj. Vsetkym som to oznamila. Bola nedela, rano sme boli v zhromku, na obed sme isli k jednej misionarskej rodine z Californie. Tam sme dostali obrovsku davku pozornosti a lasky, az sa mi chcelo plakat. A nielen to. Peter, otec rodiny, mi dal meno misijnej organizacie, ktoru zalozil jeho svagor a ktora pracuje s americkymi indianmi. Co bolo presne to, co sme posledne mesiace hladali. V pondelok som sa modlila a mala som velmi dobry rozhovor s Bohom. Pochopila som, ze to, ze som tu, naplanoval pre mna, chcel ma tym previest, chcel, aby som stretla aj ten misionarsky par, no hlavne chcel byt pri mne blizsie. Povedala som Mu, ze ak mam ist do D’Salaamu, nech to pride z vonku, nech viem, ze neutekam, ale ze tam uz mozem ist. A tak som nakoniec predsalen isla a Boh to velmi pozehnal. Nasa cesta v autobuse, ja a Izi, trvala 9 a pol hodiny, ale presla akoby to bola iba hodina. Sedeli sme na najlepsom mieste, co je priamo za vodicom a Izi si velmi rychlo ziskal priazen vsetkych okolo nas. V D’Salaame nas privitalo vecerne teplo a ocinkova naruc. K celemu timu sme sa pridali a zazili nove dobrodruzstva.. ale o tom, uz napise Musa.